Denunciáciou pravej cirkvi odhaľuje pápež Benedikt svoj vlastný systém

Richard Bennett/ Michael de Semlyen

10.júla 2007 vydal pápež Benedikt XVI nový dekrét. V ňom vyhlásil svoje presvedčenie, že rímsko-katolícka cirkev je tá pravá cirkev, ktorú založil Ježiš Kristus a ostatné cirkvi majú buď v niečom chybu alebo vôbec nie sú pravdivé. Vyhlasuje, že  „cirkevné spoločenstvá , ktoré vznikli po reformácií v 16.storočí“ sa nemôžu „nazývať cirkvami v pravom slova zmysle“.

Predtým, v septembri 2000, keď Benedikt bol kardinálom Josephom Ratzingerom, páterom Kongregácie doktríny viery, otriasol ekunemickým vývinom tak, že zaútočil na ostatné cirkvi vatikánskym dekrétom „Dominus Iesus“, ktorý pripravil jeho úrad. Ako tvrdý konzervatívec, zástanca vatikánskej doktríny, ktorá opisuje biblických kresťanov skôr ako kacírov než „oddelené bratstvo“, pápež Benedikt dlho hľadal spôsob, ako opraviť to, čo opisuje ako mylnú interpretáciu ekunemickeho zámeru druhého vatikánskeho koncilu.

A tak dnes, v roku 2007, je dokument formulovaný ako päť otázok a odpovedí, takže  poukazuje priamo na skutočné zámery druhého vatikánskeho koncilu. Benediktovým cieľom je zachrániť jeho učenie a uzávery pred katolíkmi, ktorí sa v spoločenstve s kresťanmi odvrátia od tvrdého dogmatického katolicizmu. V súvislosti s týmto katechistickým dekrétom má posledná z tých piatich otázok špecificky význam:

„Prečo koncilové texty a následné dokumenty Magistéria nepriznávajú titul „cirkev“ kresťanským spoločenstvám, ktoré vznikli po reformácií v XVI.storočí?“

V odpovedi, ktorá uzatvára tento dekrét, stojí:

„Pretože podľa katolíckeho učenia nemajú tieto spoločenstvá apoštolskú postupnosť vo sviatosti kňažstva, a tak im chýba podstatný konštruktívny prvok, aby boli cirkvou. Spomínané cirkevné spoločenstvá, ktoré najmä v dôsledku toho, že nemajú sviatočné kňažstvo, si nezachovali pôvodnú a neporušenú podstatu eucharistického tajomstvá, nemôžu byť podľa katolíckeho učenia nazývané „cirkvami“ vo vlastnom zmysle slova.“

Biblická pravda je v pápežovom dekréte odhalená

Vyhlásením o nadradenosti rímskej cirkvi a popieraním viery reformácie pápež kritizuje všetky cirkvi kresťanov, ktorí sú oddaní Pánu Ježišovi Kristovi a Jeho večnému evanjeliu. Benedikt nevidí, že tí, ktorých kritizuje, sú pravá cirkev založená na Skale, ktorou je sám Ježiš Kristus „Syn živého Boha“. Oni sú Jeho ľud, Jeho nevesta, tá pravá cirkev; veriaci, ktorí sú oddaní jedine Bohu a Jeho Slovu; ktorí sú spasení jedine  Božou milosťou a jedine vierou, v Kristu samotnom a všetká ich sláva a uctievanie patrí jedine samému Bohu. Toto je Kristova nevesta, chrám živého Boha, v ktorom navždy prebýva. Toto je tá cirkev, ktorú Ježiš miloval, toto sú Jeho učeníci, za ktorých dal seba samého a umyl ich svojou krvou. Táto cirkev je posvätená a očistená Jeho Slovom „a posvätil si cirkev slávnu“(Efezským 5: 27). Títo ľudia sú „cirkev prvorodeného, ktorých mená sú zapísané v nebi“. Ako rímsky katolík musí Benedikt odmietnu evanjelium, ktoré reformovaná cirkev vyviedla na svetlo z temnoty pápežstva. Iróniou je, že v snahe obnoviť tvrdý dogmatický katolicizmus vlastne ukázal, že jeho vlastná cirkev nie je v súlade s Bibliou a je falošná.

Základ Benediktovej denunciácie je odpoveď na druhú otázku v dokumente:

„Kristus „zriadil na zemi“ jedinú Cirkev a ustanovil ju ako „viditeľné a duchovné spoločenstvo“, ktoré tu od svojho počiatku existuje a stále bude existovať počas celých dejín, pričom len v ňom sú a naďalej ostanú zachované tie prvky, ktoré ustanovil sám Kristus. „Toto je jediná Kristova Cirkev, ktorú vo Vyznaní viery verejne uznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú…Táto Cirkev, ustanovená na tomto svete ako usporiadaná spoločnosť, jestvuje  v Katolíckej cirkvi vedenej Petrovým nástupcom a s ním spojenými biskupmi.“

Toto tvrdenie vychádza z predpokladu, že apoštol Peter išiel do Ríma, a tak každý pápež je jeho nástupca. Táto domnienka sa však nedá dokázať. Nikde v Písme nie je spomenuté, že by Peter, alebo nejaký iný apoštol bol vôbec niekedy  v Ríme. Kritéria na apoštolstvo sú v Písme. Pozícia apoštola bola osobitá pre určitých mužov, vrátane Pavla -všetkých si zvolil sám Ježiš Kristus a nemali mať žiadných nástupcov. A práve toto tvrdenie o „nástupcoch apoštolov“ -hoci je biblicky nepodložené -je najpodstatnejší základ pápežstva. Na ňom je postavená autorita pápeža. Pán Boh však nikdy nikoho spomedzi ľudí neustanovil za svojho osobného nástupcu pre svoju pravdu. Takéto presvedčenie je nesmierne chybné. Po žiadnom apoštoloví už nenasledovali ďalší a ďalší. Napriek tomu Benedikt na tejto následnosti trvá. Pápežstvo zvyčajne vládne tak, že dáva rozkazy, tentoraz sú to rozkazy podľa Benediktovho dogmatického presvedčenia.

Pravdivý odkaz apoštola Petra

„Apoštolská postupnosť“ je dogma, na ktorej je postavená pápežova nadradenosť a jeho dôvod na kritizovanie iných cirkvi. Preto je dôležité preskúmať odkaz apoštola Petra. Peter nehlásal žiadnu inštitúciu, systém ani organizáciu, ale iba evanjelium Pána Ježiša Krista. Oboznámil nás s faktom, že „Kristus umrel raz za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu. Telesne bol usmrtený, ale obživený Duchom“(1.list Petra 3: 18). Chválihodnou príčinou utrpenia Ježiša Krista bol ľudský hriech. Obetoval sám seba ako jedinú a trvalú obeť za hriechy Svojich ľudí. Spravodlivý trpel za nespravodlivých. Nahradil sám seba na miesto pravých veriacich a niesol ich neprávosti, aby zmieril spravodlivý hnev svätého Boha. On, ktorý nepoznal hriechu, trpel namiesto tých, ktorí nepoznali spravodlivosť. Úžasným zámerom utrpenia Ježiša Krista bolo priviesť nás k Bohu, zmieriť nás s Bohom, dať nám prístup k Otcovi, dať nám Svoju spravodlivosť a nakoniec nás priviesť k večnej sláve. Toto je odkaz, ktorý Peter nazval „rovnocenná viera“ ako začína svoj druhý list „Šimon Peter, otrok a apoštol Ježiša Krista, tým, čo pre spravodlivosť nášho Boha a Spasiteľa Ježiša Krista dosiahli  rovnocennú vieru s nami“.

Petrovo učenie vyvracia hierarchickú organizáciu, rovnako ako „svätú tradíciu“ pápežstva. Peter veril, že všetci znovuzrodení kresťania sú „vyvoleným rodom“ a „kráľovským kňažstvom“(1.list Petra 2: 9),  a nie  vratkým hierarchickým systémom od obyčajného človeka po kňaza, od kňaza po biskupa, od biskupa po kardinála a od kardinála po pápeža. Vyučoval spasenie a vykúpenie krvou Krista: „Veď viete, že zo svojho márneho obcovania, po otcoch zdedeného, vykúpení ste boli nie porušiteľnými vecami, striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou nevinného a nepoškvrneného Baránka, Krista“(1.list Petra 1: 18-19).

Pápež Benedikt, naopak, trvá na tom, že sviatosti sú potrebné k spaseniu. Peter schvaľoval slová apoštola Pavla, v ktorých odsudzuje ľudské tradície. Varoval pred falošnými učiteľmi, ktoré uvedú skazonostné sektárstvo do cirkvi -čo je presne to, čo urobila rímskokatolícka cirkev. Základom evanjelia pravdy, ktorú Peter hlása pre tých, ktorí sú „znovuzrodení“ je Božie Slovo. Píše: „Veď živým a večným slovom Božím znovuzrodení nie z porušiteľného, ale neporušiteľného semena. Slovo Pánovo zostáva naveky. A toto je to slovo, ktoré sa vám zvestovalo ako evanjelium.“(1.list Petra 1: 23, 25). A základom pápežovho učenia nie je samotné Božie slovo. Vyhlasuje: „Písmo a tradície sa musia dodržiavať s rovnakou úctou a vážnosťou“. Petrovo učenie však úplne vyvracia základ Benediktových doktrín a jeho svetský systém.

Radikálna zmena stratégie

Pápežstvo vykonáva už viac ako 40 rokov falošnú ekunemickú stratégiu, ktorú naplánoval druhý vatikánsky koncil(1962-1965). Často sa hovorí, že „vatikánsky koncil všetko zmenil“, ale v tomto dekréte Benedikt jasne vyhlásil: „Druhý vatikánsky koncil nezmenil ani nemienil zmeniť túto doktrínu“. Ďalej cituje Jána XXIII, ktorý bol pápežom v čase, keď sa druhý vatikánsky koncil otváral. Ten tiež jasne vyhlásil, že aj keď katolícka dogma cirkvi má zostať rovnaká, pápežské „spôsoby“ sa majú zmeniť tak, aby „vyhovovali dnešnej dobe“. A tak sa tento koncil zmenil od odsudzovania a oddeľovania sa od iných náboženstiev na nový program falošného ekunemizmu. Bola to celosvetová verejná globálna škála. Začali srdečne akceptovať nielen ostatné hlavné náboženstvá vo svete, ale aj biblických kresťanov, ktorých „znovu privítali medzi ovečky“. V jazyku hlavnej cirkvi tak slovo „kacíri“ zrazu nahradilo slovné spojenie „oddelené bratstvo“. Termín „oddelené bratstvo“ sa totiž používal najmä na tých, ktorí boli predtým považovaní za kacírov, napriek tomu že hlavné pohanské náboženstvá ako Islam, Budhizmus alebo Hinduizmus pápežstvo považovalo za „prijateľné cesty k Bohu“. S touto novou stratégiou sa rímska cirkev usilovala priviesť svet späť k sebe. Bolo to po kontroverznej vláde Pia XII, ktorého pontifikát prezentoval svetu tvrdý a nekompromisný obraz cirkvi. Jeho známeho následníka Jána XXIII požiadali, aby sa na smrteľnej posteli modlil za „nové svätodušné sviatky“ a jeho cirkev presadzovala, že sa chce „charizmaticky obnoviť“. Cieľom tohto kroku s nejasnými odlišnosťami v doktríne a dôrazom na toleranciu a jednotu bolo dokázať, že toto je pre rímsku cirkev v 60-tých a 70tých rokoch 20.storočia úspešná cesta vpred. No boli aj iné dôležité aspekty tejto stratégie. Ďalším hlavným aspektom bol dialóg. V roku 1970 katolícka cirkev starostlivo rozlúštila účely a pravidlá dialógu. Metódou pokroku v cirkvi biblických kresťanov mal byť správny „dialóg“, ktorého účel je jasne stanovený v katolíckej cirkvi:

„Dialóg nie je sám osebe koniec…nie je to iba akademická diskusia“. Ale „slúži na pretváranie spôsobov myšlienok a správania a každodenného života týchto komunít(nie rímsko-katolíckej cirkvi). Takto je jeho cieľom pripraviť cestu jednoty viery v lone hlavnej Cirkvi; a tak „krok za krokom budeme prekonávať prekážky v cirkevnom spoločenstve, všetci kresťania sa zhromaždia a spoločne budú oslavovať Eucharistiu v jednote jednej a jedinej cirkvi, ktorú Kristus od počiatku udelil ako svoju Cirkev. Veríme, že jednota v katolíckej cirkvi je taká silná, že ju nikdy nemôžeme stratiť…“

Viac ako štyri desaťročia a v priebehu štyroch pontifikátov bola ekunemická hudba z Vatikánu utíšujúca, upokojujúca, tolerantná a zmierlivá. Hoci bol dokument druhého vatikánskeho koncilu publikovaný až v roku 1975, iba raz za celé tie roky pred ním došlo k nejakému zlomu. Pápež Benedikt vo svojej nižšej funkcii kardinála Ratzingera vydal dekrét „Dominus Iesus“ v ktorom presadzuje to, čo sa teraz znovu rozhodol presadiť: „Cirkevné komunity, ktoré nezachovávajú pravé biskupstvo a úplnú pravú podstatu eucharistickej sviatosti nie sú cirkvami v pravom slova zmysle.“

Pápež znovu ukazuje svoju pravú tvár

Jedná vec je vyhlásiť, že kresťanské cirkvi nie sú „cirkvi v pravom slova zmysle“ v pozícii kardinála, niečo celkom iné je však  urobiť toto vyhlásenie ako pápež a konkrétnejšie menovať formy cirkvi, ktoré máte na mysli. Aj keď je pápež viac spôsobilý presvedčiť kresťanské cirkvi k dialógu s Vatikánom, je zjavné že je odhodlaný vo svojej cirkvi udržať to staré, tradičné a agresívne postavenie, ktoré prinieslo také zlé ovocie v tých hrozných rokoch inkvizície(1203-1808). Jeho súčasný úmysel bol zjavný už v jeho dekréte 2000. V tom dekréte sa vlastne odvoláva na neslávneho stredovekého pápeža, Bonifáca VIII. V roku 1302, v pápežskej Bule „Unam Sanctam“ Bonifác vyhlásil: „Navyše tvrdíme, hovoríme, definujeme a vyhlasujeme každému človeku, že pre potrebu svojho spasenia sa celkom stal predmetom rímskeho pápeža.“

Táto predpokladaná nadradenosť je arogantným úmyslom vatikánskej nekompromisnosti, tých, ktorí na túto stratégiu dohliadajú. Medzi nimi je aj pápež Benedikt a tí, ktorí ho do tejto pozície zvolili. Dominuje svojím predpokladom, že Boh ustanovil pre rímskeho pápeža plnú hierarchiu, pozostávajúcu z kardinálov, patriarchov, hlavných arcibiskupov, arcibiskupov, metropolitánov, pomocných arcibiskupov, diecéznych biskupov, pomocných biskupov atď. Toto je duch Diotrephesa, „ktorý má rád prvenstvo“, ad absurdum. Biblická organizačná štruktúra Kristovej nevesty je úplne iná. Je to pravé Kristovo telo, tí, ktorí sú ustanovení za starešinov a diakónov sú stále len bratia v tom istom tele a jediný Pán je Ježiš Kristus, „lebo jeden je váš majster a vy ste bratia“(Matúš 23: 8).

Odsúdenie obnovy doktríny

Benedikt, pápež roku 2007, demonštruje, že jeho prezývky boli starostlivo vybrané. Keď bol ešte kardinálom, média ho označovali za „vymáhača“,  „obrnený voz“ a „Božieho rottweilera“. Vydáva nespočetné príkazy z minulosti na to, aby odôvodnil svoju súčasnú stratégiu. Okrem jeho rúhavého tvrdenia, uvedeného v dokumente „Unum Sanctam“, že poddať sa pápežovi je nevyhnutné pre spasenie, ďalší príklad nesprávnosti pápežského dekrétu je v generálnom koncile Florencie z roku 1442. Tento oficiálny výrok z 15.storočia je stále publikovaný v súčasných pápežských dokumentoch. Hovorí:

„Rímska svätá cirkev…pevne verí, vyhlasuje  a učí, že „tí, ktorí zostávajú mimo katolíckej cirkvi, nielen pohania“, ale aj Židia, kacíri a schizmatici sa môžu stáť účastníkmi večného života, ale pôjdu do „večného ohňa, pripraveného diablovi a jeho anjelom“(Matúš 25: 41)ak pred koncom svojho života nevstúpia do katolíckej cirkvi. Zjednotenie sa s telom Cirkvi je veľmi dôležité preto, že sviatosti Cirkvi pomáhajú spasiť iba tých, ktorí v nej zostávajú…a nikto, bez ohľadu na to, koľko milodarov dal, aj keby prelial krv za Kristovo meno, nemôže byť spasený, ak nezostáva v lone a jednote katolíckej cirkvi.“

Sila a pevnosť tohto dekrétu z roku 1442 sa znovu zjavuje v roku 2007 za vlády pápeža Benedikta. Ako sme videli v odpovedi na piatu otázku, na konci dokumentu, pápež určuje: „Tieto kresťanské komunity, najmä preto, že im chýba sväté kňažstvo, nezachovávajú skutočný a úplný základ  eucharistickej sviatosti a preto sa podľa katolíckej doktríny nemôžu nazývať cirkvami v pravom slova zmysle.“

Táto nekompromisná zásada vlastne veľmi dobre pasuje s väčšinou oficiálneho súčasného učenia. Rimsko -katolícka cirkev oficiálne vyhlasuje: „Nie je žiaden priestupok, bez ohľadu na to aký vážny, ktorý by Cirkev nemohla odpustiť. „Nie je nikto, bez ohľadu na to, aký je hriešny a čím sa previnil, kto by vôbec nemohol dúfať v odpustenie, ak úprimne urobí pokánie“. Rímske pápežstvo vyhlasuje ústredný bod tejto nádeje: „Kňazi dostali od Boha takú moc, akú nedostali ani anjeli, ani archanjeli…Boh z nebies schvaľuje, čo robia kňazi tu dolu. Ak by v [rímsko –katolíckej] Cirkvi nebolo možné žiadne odpustenie, nebola by žiadna nádej do budúceho života ani večné oslobodenie. Ďakujme Bohu za to, že dal Cirkvi takýto dar“.

Písmo je však úplne v rozpore s týmto vyhlásením. Hlása, že spasenie možno dosiahnuť jedine cez samotného Ježiša Krista. On je jediným prostredníkom medzi človekom a Bohom(Ján 14: 6, Skutky 4: 12, 1.list Timotejovi 2: 5). Nástrojom na spasenie nie je cirkev, ale skôr individuálna viera a osobný vzťah s Ježišom Kristom. Apoštol Pavel takto vysvetľuje základ spasenia: „ale ospravedlnení bývajú zdarma z Jeho milosti, skrze vykúpenie v Kristu Ježiši“(List Rímskym 3: 24). Poukazuje na to, že Božia milosť má moc na spasenie  „skrze vykúpenie v Kristu Ježiši“. Pokúšať sa urobiť z pápežskej cirkvi niečo, čo má moc spasiť –tú moc má iba Boh –a vlastne urobiť ju stredom spasenia je najohavnejšie rúhanie. Podľa Písma je spasenie v samotnom Ježišovi Kristovi „v Jeho milosti, ktorou nás omilostil v milovanom“(Efezským 1: 6).

Minulá a súčasná pápežska nekompromisná taktika

Je rozdiel medzi tvrdou taktikou v storočiach počas pápežskej inkvizície a novou taktikou súčasného pápeža. Počas tých 605 rokoch inkvizície zostali biblickí veriaci obdivuhodne silní vo svojej viere a aj ju praktizovali. A my dnes, v roku 2007, ak veríme v toho istého Pána Ježiša Krista, ktorý je dnes rovnaký ako v minulosti a taký istý bude navždy, musíme tiež byť takí silní, ako boli oni. Biblickí veriaci v dávnych časoch museli čeliť výsmechu a ľahostajnosti oklamaného ľudu, a napriek tomu jasnými slovami kritizovali pápeža a jeho príkazy a denne žili v evanjeliu milosti. My to musíme robiť rovnako. V stávke je Božia Sláva, Jeho evanjelium a Jeho sľub! „Preto buďme vďační a prijímame neotrasiteľné kráľovstvo; a takto slúžme Bohu podľa Jeho ľúbosti, s úctou a bázňou. Lebo náš Boh je zožierajúcim ohňom“(List Židom 12: 28-29). Ježiš pripravil veriacich v minulosti, ako aj tých súčasných, na odsúdenie a falošné obvinenia. Sľúbil: „Blahoslavení ste, keď vás hanobia a prenasledujú a luhajú na vás všetko zlé pre mňa; radujte a veseľte sa, pretože vaša odplata hojná je v nebesiach; veď tak prenasledovali prorokov, ktorí boli pred vami“(Matúš 5: 1112). Tí, ktorí sú falošne odsúdení sa majú radovať, ďalej ukazovať Božiu pravdu a evanjelium milosti, pretože Pán vládne. My, ktorí musíme čeliť tvrdej taktike pápeža Benedikta, tým istým neoblomným lžiam, omylu a rúhaniu v súčasnosti, si musíme byť vedomí, že očakávame silu a moc Spravodlivého Pána Boha, a tak aj odpovedať. Benedikt očakáva, že svojím útočným dekrétom dosiahne ešte väčšiu moc. Nedokáže si však uvedomiť, že takéto dekréty pápežskej monarchie ukazujú, že vládne zotročeným ľuďom. Pápežove arogantné nároky odhaľujú, že prostredníctvom jeho diktátorskej vlády žijú katolíci po celý svoj život v lživom systéme  skutkov.

Úplná odpoveď na tento dekrét

Presvedčivou odpoveďou na pápežov dekrét sú večné dobré správy od Pána Boha. Pán Ježiš Kristus zomrel namiesto úprimného veriaceho. Jeho život a samotná Jeho dokonalá neopakovateľná obeť sú výkupné za dušu veriaceho. „Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal život ako výkupné za mnohých“ Toto bola cena, ktorú vyžadoval Svätý Boh, aby bola vykonaná Jeho spravodlivosť a zároveň aj odpustenie hriechov. Vďaka tomuto vykúpeniu je pravý veriaci, ktorý verí v samotného Ježiša Krista oslobodený od hriechu, od nástrah diabla a od moci falošnej cirkvi. „Lebo odmenou za hriech je smrť, ale Boží dar je večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána“(List Rímskym 6: 23). V autorite samotnej Biblie sa hriešnici vďaka usvedčeniu Ducha Svätého cez v samotnej viere obrátia k Bohu a k spaseniu, ktoré dáva jedine On sám na záväznom základe Kristovej smrti a Jeho vzkriesenia. Keď veria v Neho samého, uvedomujú si, aká veľká je Božia milosť, „ospravedlnení bývajú zdarma z Jeho milosti, skrze vykúpenie v Kristu Ježiši“. Božia zvrchovaná milosť a odpustenie nám umožňuje odpovedať vierou v Toho, ktorý zomrel namiesto nás. Žiadna cirkev nemôže spasiť, žiadna ekleziológia nemôže spasiť. Spravodlivými pre Svätého Boha sme sa stali jedine Jeho milosťou v samom Ježišovi Kristovi, našom pánovi.